Březen 2010

nevladzem

29. března 2010 v 12:01 Dear Diary
Mam pocit ze mi z toho uz naozaj zacina pekne "slapat na kapotu" . Niekedy mam chut uplne sa odosobnit a zit inak. Aj ked soms a o to uz pokusala..marne. Vzdy padnem do toho isteho kruhu...z ktoreho nie a nie vyjst von. Viem ze vela ludom tymto ublizujem. Viem . Snazila som sa...z toho nejak dostat. Vsetky pokusy vsak zlyhali, a ja spolu snimi. Stale mam na mysli len jedno- to jedlo nie je pre teba, chces byt chuda.  Boze zacinam mat depresiu. To je estelen zaciatok tyzdna. Kto to neprezil, nevie o com to cele je. Raz som rpecitala jednu vetu, ktora mi utkvela v pameti " Anorekticky maju svoj vlastny svet, ktoremu rozumeju iba ony". A je to veru sveta pravda. Najradsej by som odtialto vypadla. Zacala som vnoci cvicievat. Najprv soms a citila velmi vitalna a vo forme. Lenze asi po troch nociach ma to uplne polozilo a ja som chodievala uplne vycerpana. Dnes vnoci som sa ani enzobudila. Spala som tvrdo lebo som dlho do noci cvicila. Zacala som si pred mesiacom merat vsetko _ BMI, miery, rameno, stehno aj lytko. Vcera som s apo mesiaci merala, v lytku som mala o 1cm menej, na stehnach o 4cm menej (nechapem ako je to mozne...sice kazdy den cvicievam s takym posilnovacims trojom vyse 2h..asi to bude tym)...no a v ramene som mala tiez o 1cm menej. Dnes planujem ist este vecer behat. Do leta musim vyzerat uzasne. Tato posadnutost ma asi len tak lahko neopusti....

...patri ti jedno velke DAKUJEM

22. března 2010 v 12:09 Dear Diary
Tak. Toto je Hanicka. Nebudem tu vypisovat ako sme sa spoznali a podobne veci. Chcem sem iba napisat, ze tato osobka mi moc moc pomaha. Ved my vieme "oč tu kráčí". Vedela si sa vzit do mojich pocitov a problemov, tak isto ako aj ja do tych tvojich. V mojom zivote pre mna moc znamenas a dufam, ze ta nikdy nestratim. Tesim sa na leto, ked sa konecne uvidime, zasmejeme a pojdeme vykupit vsetky bizuterie v meste :D. Si moja velke psychycka podpora. Neviem, co by som bez teba robila. S tymi chalanmi sa uz tolko netrap, fakt za to nestoja ;). Ty moje male slniecko :) Usmej sa, pretoze nas ciel, uz nie je daleko!!!!!

po prvy raz...

21. března 2010 v 17:50 Dear Diary
Dnes bol zaujimavy den....vlastne nie dnes ale 19.3.2010. Cize v piatok vecer. Matka ma strasne niecim nahnevala. Neviem uz cim to bolo. Nevydrzala som to.. a po prvy raz som skusila cigarety. Vobec mi neboli neprijemne.. z coho som dostala strach ze by som si na ne mohla lahko navyknut. Odburali mi stres...ale aj chut do jedla. To je jedna z hlavnych veci preco som to chcela skusit. Lenze..mam problem. Chutia mi.. a viem ze mi po nich nechuti jest...lenze priatelke sa to nepaci. Vravela, ze mi to nebude zakazovat. Ale viem ze chce aby som s tym prestala. Slubila som jej ze prestane. :( Dufam ze bduem mat dostatok nervov an to, povedat dalsej cigarete nie. Nechcem ju stratit.. a nechcem ju ani klamat. =(

príbeh tenistky

21. března 2010 v 17:42 Pro-ana-mia
Ja sama som vyrastala v neúplných rodinných podmienkach. Rodičov som mala síce oboch, ale otec sa vždy zaujímal skôr o seba. Keď som bola malá nič z toho som nevnímala, dokonca som svojho otca milovala a obdivovala ho. Dnes, keď sa ohliadnem naspäť, tak mi všetko zapadá do tej zložitej skladačky. Všetky problémy, zapríčinila práve moja výchova a prostredie, ktoré bolo okolo mňa, a v ktorom som vyrastala. Môj otec zo mňa chcel mať vždy niečo viac a liečil si na mne svoje komplexy z detstva. Nikdy som nebola dosť dobrá, vždy by to mohlo byť ešte lepšie. Najviac som to pociťovala v športe. Od 8 rokov som hrala tenis, tréner ma každú chvíľu chválil a ja som bola na vrchole blaha. Hovoril mi, že keď pri tenise vydržím, bude zo mňa dobrá tenistka. Za každú pochvalu som bola vďačná, pretože sa mi jej doma od otca nedostávalo, tešila som sa na každý tréning, chcela som byť neustále lepšia. Občas sa prišiel otec na tréning pozrieť, ale vždy mi len povedal: "Hráš celkom dobre, ale najlepšia nie si." alebo: "Dnes ťa pochválim a zajtra sa pochváliš sama." Postupom času ma tenis prestal baviť, nezvádzam všetko na svojho otca, to že sa mi nechcelo, za to si môžem len ja sama, ale on nikdy nestál pri mne. Párkrát si so mnou bol zahrať, ale hovoril, že preňho nie som dostatočný súper. Všetka moja motivácia a láska k tenisu vtedy zmizla. Od tej doby som si nebola sama pre sebe dosť dobrá a všetko som radšej dopredu vzdala, aj tak by som nebola nikdy podľa slov môjho otca najlepšia.

Okolo 12.roku som začala pozorovať svoje telo, nepáčilo sa mi ako sa mi pomaly začína zaobľovať. V časopise som objavila prvé diéty a návody na to, ako sa má efektívne cvičiť. Poznala som výrazy ako sú problémové partie, celulitída, racionálna výživa a optimálna váha. Ale ten okamžik, kedy som si kúpila vstupenku na kolotoč problémov s jedlom bol v lete roku 1999. S mojou najlepšou kamarátkou Barborou sme vtedy išli na letný tábor. Barbora vždy veľa jedla, hlavne sladkosti a slané veci (čo je najväčší zabijak diét), ale nikdy to na nej nebolo vidieť. K týmto prejedacím návykom zviedla i mňa, lenže môj metabolizmus nebol tak bleskový ako Barborin. Prišla som z tábora a vážila som o 4kg viac, čo bolo 61kg, bola som z toho hrozne nešťastná a rozhodla som sa, že s tým niečo urobím.

Každý deň som cvičila kalanetiku, čo je cvičenie, ktoré spočíva v malých pohyboch, ale s častým opakovaním. Chodila som 3x týždenne do posilovne a nakoniec som si pridala ešte 2x týždenne aerobic. Po troch mesiacoch som schudla len 1,5kg. Ručička na váhe nechcela za žiadnu cenu klesnúť, pritom som jedla celkom striedmo. Žiadne sladkosti, smažené jedlá ani iné tučné veci. Vtedy som sa dočítala o bulímii, myslím, že to bolo v časopisu Bravo girl. Namiesto toho, aby ma článok zastrašil, dal mi naopak novú nádej na úspech. Takto sa môžem normálne najesť, vyvrátiť to a ešte pri tom budem chudnúť (ako som vtedy mohla byť tak naivná, kiež by som tú chvíľu mohla vrátiť naspäť). Skutočne som behom mesiaca schudla na 54kg, išlo to celkom jednoducho, po každom jedle si strčiť prst do krku a všetko bolo preč. Lenže mne to nestačilo, chcela som mať aspoň 50kg.

Ale má váha sa začala zdvíhať a ja som tým upadala do väčších depresií. Potom prišlo opäť leto a ja som odchádzala do kúpeľov, kam som chodila už od prvej triedy, kvôli močovému mechúru. Povedala som si, že tam schudnem a prestanem vracať, ale nepodarilo sa mi to, síce som nevracala, ale stále som mala rovnakú váhu. Po prázdninách som si naordinovala opäť cvičenie a diétu, tento krát som objavila počítanie kalórií, mohla som zjesť len 1000 kcal denne, takže som toho dohromady moc nezjedla. Váha šla samozrejme rýchlo dole, behom mesiaca som schudla asi 3kg. Ale veľmi dlho mi to nevydržalo, mala som hrozný hlad a ten ma jedného dňa musel zákonite premôcť. V ten deň som vybielila skoro celú chladničku, zjedla som všetko, čo bolo v tú chvíľu požívateľné. Ale výčitky z jedla boli silnejšie než ja a po dlhej dobe som sa opäť sklonila nad záchodovú misu.


A tak to išlo stále. Na Vianoce som dostala knižku o delenej strave. Namiesto aby som si užívala ostatných darčekov, sústredila som sa iba na túto knižku a celú som ju za večer prečítala. Dozvedela som sa plno zaujímavých vecí. Hneď som začala dodržovať všetky zásady. Táto diéta bola úplne najlepšia zo všetkých. Behom 14 dní som schudla na 55kg, bola som nadšená. Lenže opäť prišli návaly hladu a následné vracanie. Ale váha sa napriek tomu nezastavila stále som chudla, niekedy sa ručička na váhe zastavila, potom sa napr. o pol kila zdvihla, ale stále som sa držala okolo 55kg. Z predchádzajúcej skúsenosti som vedela, že nesmiem nič uponáhľať a že nesmiem nič zanedbať. Dievčatá v triede si to všimli a neustále sa ma vypytovali, ako to robím, akú držím diétu. Bola som na vrchole blaha, bola som stredom pozornosti. Doma si samozrejme ničoho nevšimli. Začala som jesť len ovocie a tmavé pečivo, občas som sa prejedla a následne som všetko vyvracala. Potom prišlo opäť leto a kúpele.


Kamaráti ma nespoznávali. Doktorka mi pri príjme naordinovala výkrm. Začala ma varovať pred anorexiou a bola celá zúfalá pri pohľade na moju nezúčastnenú tvár. Doslova som sa jej vysmievala. Ja mám predsa všetko pod kontrolou. Dnes môžem povedať, že mi tá zvýšená pozornosť vyhovovala, ale otec stál neustále v ústraní a radšej sa k ničomu nevyjadroval. V kúpeľoch som prestala nadobro vracať a uchýlila som sa k anorexii. Cez deň som zjedla pár kúskov ovocia a k obedu napríklad len suchú ryžu a na večeru to isté, proste len prílohy. Vážila som 49kg a bola som preveľmi šťastná, vtedy som si myslela, že neexistuje, žiadne želanie, ktoré by som si nemohla splniť, keď som dokázala tak radikálne schudnúť, dokážem všetko. Môj mozog úplne ovládla choroba a predstava jedla mi naháňala husiu kožu, hlad som síce mala, ale dokázala som ho ovládať a cítila som, že som tá najmocnejšia. Cvičila som každý deň na izbe. Dievčatá zo mňa už museli byť nešťastné, ale keby mi vtedy niekto niečo povedal, tak by som ho nepočúvala. Občas som počula narážky, že som už veľmi chudá, ale mne to prišlo len ako závisť.

V septembri, keď som prišla domov, tak som sa začala opäť prejedať a vracať. Naši si ma konečne všimli. Mama bola zúfalá, bolo mi jej veľmi ľúto, ale postava pre mňa bola dôležitejšia. Začala ma vodiť k rôznym doktorom. Dochádzala som k jednej psychologičke, ktorej som spočiatku nedôverovala, ale potom to bola jediná osoba s ktorou som dokázala hovoriť. Nakoniec ma mama chcela zavrieť do psychiatrickej liečebne. Tým si zatvorila vrátka a ja som ju za to nenávidela. Otec reagoval opačne, než som dúfala. Len mi dokázal sprosto vynadať, vyhrážať sa mi, že ma vyhodí a nakoniec mi rozbil telefón. Druhý deň som si zbalila veci a odišla. Mama ma prosila nech nikam nechodím, ale s otcom som už žiť nemohla. Večer ma mama našla u babičky a odviezla ma naspäť. Otec sa robil akoby nič, už sme sa o tom nebavili. Prvá naše komunikácia bola až okolo Vianoc. Potom ale prišiel ďalší konflikt. Nezvládala som zvracanie, vtedy už by sa to dalo nazvať bulímiou. Vracala som niekoľkokrát denne, bála som sa ísť medzi ľudí, bála som sa jesť pred ľuďmi, aby si nemysleli, že už som v pohode a že som nenajedená. Povedala som mame, že prijmem tú ponuku liečenia, ktorú som dostala v lete a ktorú som kategoricky odmietala.


Koncom januára 2002 som nastúpila do Detskej psychiatrickej kliniky, kde som strávila dva mesiace. Boli to dva mesiace sebapoznania a odhaľovania naozajstného života, ktorý mnohokrát nie je tak ústretový a mierny. Spoznala som tu plno mladých ľudí, ktorí v mojom živote zanechali hlbokú spomienku. Niektorí z nich na tom boli omnoho horšie než ja. Pohľad na 25kg anorektičky vo mne vzbudzoval odpor, ale zároveň súcit. Mladé sebevrahyne neboli výnimkou. Najviac ma zaujal príbeh mojej spolubývajúcej Hany. Na klinike bola kvôli rodinným problémom, nenávidela svojho otca, ktorý ju a jej sestru pravidelne sexuálne obťažoval, chcela ho zabiť. Mala skvelo vypracovaný plán a jedného dňa, keď sa o to pokúsila, chvíľu zaváhala a otec ju do krvi zmlátil. Niekoľkokrát sa pokúsila o sebevraždu, ale vždy to bolo len skôr márne volanie o pomoc. Môj život bol oproti nej len prechádzka ružovou záhradou!

. Mala som 2 mesiace na to, aby som sa sama nad sebou zamyslela a vtedy som všetko pochopila, alebo aspoň čiastočne. V liečebni sme mali pevný pravidelný rád, ktorý mi už dlhú dobu chýbal a ktorý mi úplne vyhovoval. Ráno komunita, kde sme riešili predchádzajúci deň spolu s našimi psychiatrami a ošetrovateľmi, ďalej potom raňajky, skupiny, kde sme boli rozdelení podľa choroby, a kde sme si o všetkom, hlavne o našom ochorení rozprávali, ďalej rôzne procedúry ako autogénny tréning, muzikoterapia (liečba hudbou) a arteterapia (liečba maľovaním). Každopádne pobyt v liečebni pre mňa bol maximálne prínosný. Zrovnala som si svoje priority a prišla som k tomu, že každý z nás má šancu žiť v lepšom svete. Ale i napriek všetkým snahám z mojej strany a zo strany lekárov som sa nikdy 100 % neuzdravila. Na druhú stranu som sa zblížila s mamou a to puto, ktoré je medzi matkou a dcérou bolo naraz tak silné, že som mala pocit, že sa mi pod jej ochranou nemôže nič stať. Bez nej by som nebola tam kde som, bola by som na tom neopísateľne horšie.

Po návrate z liečebne som mala výstup s otcom, po ktorom sme už k sebe nikdy nenašli cestu. V ten deň som sa po prvýkrát pokúsila o sebevraždu, zjedla som hromadu antidepresív, ktoré som na radu sebevrahýň z liečebne rozdrtila, aby sa mi nedal vypumpovať žalúdok a následne všetky zapila pohárikom ginu. Nič sa mi nestalo, ale v ten večer otec vyhodil moju sestru von na ulicu a ja som dostala nervový záchvat. Nemohla som ovládať svoje telo, klepala som sa a nikto mi nemohol pomôcť. Mama pri mne sedela a držala ma v náručí celú noc, obe sme plakali a ja som nemohla uveriť tomu, že to, čo sa pred chvíľou stalo je pravda, že to nie je sen.

Moja choroba sa opäť vrátila a ja som upadala do stále väčších depresií. Chodila som síce pravidelne k psychologičke, ale bolo to na nič. Človek má u psychológa pocit, že v tu chvíľu zvládne všetko, ale keď ste potom sami so svojimi negatívnymi myšlienkami o živote a hlavne o tom ako vyzeráte, sú naraz všetky plány na uzdravenie preč, vlastne ako by ani nikdy neboli. Mama sa mi pokúšala pomôcť, ale chvíľu som bola v pohode a potom som sa ponorila ešte hlbšie než predtým, keď som si myslela, že to horšie byť nemôže. Nič nepomáhalo, žiadna metóda nevydržala dlho, všetko len na pár dní.

V lete 2003 som odišla, aby som utiekla preč od otca a svojich zažívacích problémov. Bývala som u svojej sestry a chodila na brigády. Koncom júla sa moje matka konečne rozhúpala, odišli sme od otca do podnájmu v paneláku. Celkom skok, z perfektne vybaveného rodinného domu do bytu v starom paneláku, kde je počuť každé slovo. Ale mne je to jedno, som radšej šťastná, slobodná a v pohode v byte v starom paneláku než nešťastná a ponižovaná v prepychu. V septembri som si našla skvelého, o niekoľko rokov staršieho priateľa, ktorý ma miluje. Hovorí mi, ako som zmyselná a krásna. Má proste všetko, čo som kedy chcela, a čo potrebujem. Vie počúvať, dokáže mi poradiť, je galantný, dobrý, milý. Zatiaľ je ten najlepší, bola by som rada, keby to tak zostalo, ale do budúcnosti nevidím. Vďaka nemu sa začínam uzdravovať, nie je to ľahké, dosť často to ešte nezvládam. Musím sa naučiť mať rada sama sebe, čo nie je také ľahké, aspoň pre mňa. Preňho som skutočne krásna a to je pre mňa dôležité. Nachádzam omnoho dôležitejšie hodnoty než je vzhľad. Je omnoho dôležitejšie to, aký človek je, aké má vystupovanie, jeho charakter, inteligencia, duša a tiež sa pozerám, ako sa ten dotyčný chová k iným. Jarko ma naučil, že ľudia sa na mňa nepozerali, či mám 5kg naviac alebo menej. Ľudia sa na teba skôr budú sústrediť, ak sa usmievaš, ak vieš niečo, čo ostatní nie, ak si sympatická, milá, zábavná a inteligentná, pokiaľ ťa niekto bude hodnotiť podľa vzhľadu, nestojí ti za to. Má pravdu, vedela som to i bez neho, ale stále som sa nemohla vymaniť z názoru spoločnosti o kulte tela. Veď je predsa fajn zjesť, to čo má človek rád a na čo má chuť.

Nejem veľmi mäso, skôr ryby a občas kuracie alebo morčacie mäso. Každý deň jem ovocie, celozrnné a mliečne výrobky. Snažím sa jesť 5-6x! denne. Cítim sa tak perfektne, ale niekedy to na mňa aj tak príde, to potom mám opäť na chvíľu depresie, ale potom ma Jarko ukľudní a ja som zase v pohode. Keby som mohla vrátiť čas, tak by som nikdy nezačala s tými zničujúcimi diétami. Snažím sa dievčatám ako som ja pomáhať. Dnes už spoznám, ktoré dievča je choré alebo dievčinu, ktorá k tomu nemá ďaleko. Je ťažké také dievčatá osloviť, snažím sa k nim nájsť cestu, aby sa mi zverili samy. V budúcnosti, by som chcela založiť niečo ako klub pre dievčatá (teraz bohužiaľ i chlapcov) s poruchami príjmu potravy. Táto choroba sa stále rozširuje a napáda mladé dievčatá ako mor. Je to choroba, ktorej sa nikdy 100% nezbavíte, vždy číha okolo a čaká až urobíte chybu. Nikdy to však nezvládneme sami, je potrebná podpora najbližších a odborníkov. Uzdravenie musí chcieť hlavne dievča samé, inak to nemá cenu!