Leden 2011

ANA slovami Pavly Sudovej - Miss sympatie ČR 2004

28. ledna 2011 v 21:45 Pro-ana-mia


"Stratila som kvôli anorexii rok života, ale na druhej strane som si uvedomila,že človeka nikdy nič neporazí - iba človek sám seba."


PRESTALA SOM JESŤ
O dôvodoch, ktoré Pavlu Sudovu nakoniec priviedli až na pokraj života a smrti sa dnes možno už len domnievať. Pravdepodobne to bola vtedy zhoda viacerých okolností.
"Riešila som rôzne osobné veci, zomrel mi kamarát, naviac som sa po Miss ocitla v takom vákuu, kedy som nemala čo robiť, pretože som prerušila školu a to na mňa nezapôsobilo dobre, ale rozhodne som s tým nezačala preto, aby som schudla". Nech už to bolo akokoľvek, Pavla na vtedajšiu situáciu reagovala po svojom - Prestala jesť. "Na deň mi stačil napríklad balíček orieškov, mandlí, jeden šalát alebo aj nič. V podstate ma to potom začalo aj baviť."

CESTA DO PEKLA

"Celý život som športovala, rada a veľa som jedla, takže spočiatku nikoho nenapadlo, že mám problémy s jedlom. Len mi občas niekto povedal - "Ty nejak chudneš..."". Z Pavlinych pôvodných 58 kíl pri výške 177 cm klesla váha na 52 kíl a stále išla s váhou dole. Prvý, kto Pavlu začal upozorňovať na to, že niečo nie je v poriadku, bol jej vtedajší priateľ. "Opatrne sa ma vypytoval, čo sa so mnou deje. Ja som ale bola presvedčená, že mám všetko pod kontrolou. Aj napriek tomu, že to vtedy ničilo náš vzťah." Nemoc sa na Pavle začala pomaly podpisovať. Vyhľadávala samotu. "Vraví sa, že u ženy sú chute k jedlu a k sexu prepojené. To sa u mňa prejavila. Nejedla som, nestála som o sex, nemala som potrebu dotýkať sa priateľa, jeho dotyky mi vadili."

NA PSYCHIATRII
Boli dni, kedy Pavla nezjedla ani sústo. Niekedy vydržala nejesť štyri dni. Potom sa na ďalšie dni nasýtila polkou rajčiny... Len pila vodu a raz denne si dopriala ľadovú kávu v krabičke. Postupne sa u Pavly začali objavovať príznaky prichádzajúcej depresie.
"Plačlivosť, triaška, myšlienky, že nemám prečo žiť...". S depresiami bojovala viac ako dva mesiace, potom to už nevydržala. "Jedného dňa som sa cítila tak hrozne zle, že som zavolala mame, či by ma neodviezla do nemocnice." A tak sa Pavla ocitla na psychiatrii, kde je oficiálne diagnostikovali mentálnu anorexiu. Nemocničné prostredie však Pavline problémy len prehĺbilo. "Ležala som na izbe s pacientami, s ktorými sa nedalo komunikovať, v noci ma budil ich krik. Namiesto toho, aby sa môj stav zlepšoval, išlo to so mnou z kopca. Nejedla som, jedlo som väčšinou šupla niekomu do taniera alebo som ho vyhodila. Na váženie som mala vymyslené fígle - vypila som predtým trebárs tri litre vody. Rýchlo to ale všetko prasklo."

HLAVNE CVIČIŤ A NEJESŤ
Od tej doby bola pre Pavlu jediným zdrojom energie umelá výživa.
"Hrozné scény...Hádala som sa so sestričkami a s doktormi, že to nechcem. Ale zároveň som nebola ochotná začať jesť. O to viac som však pila. Denne som vypila aj desať litrov vody. Extrémne mi z toho opúchali nohy a zlyhávali ľadviny a črevá, mala som zlé krvné testy. Priala som si vtedy jediné - dostať sa domov." Krátko pred Vianocami 2005 sa Pavla na reverz dostala domov. "Samozrejme, že som ani doma nejedla. Naši už nevedeli, čo so mnou. Keď do mňa otec napchal polievku, chovala som sa ako hysterické dieťa - plakala som a vypľúvala som mu ju späť do tváre. Mala som v hlave jediné - Hlavne cvičiť a nejesť. Bolo mi jedno, ako to dopadne. Bola som si vedomá, že som zlomená troska a neverila som, že by som ešte niekedy mohla byť ako kedysi - tá silná osobnosť, ktorá nikoho nikdy neprosila o pomoc."

CHCELA SOM TO SKONČIŤ
Deň po Silvestri sa Pavla pokúsila o samovraždu. Našla ju mama, ktorá sa v akejsi predtuche vrátila domov.
"Mama mi tak zachránila život. Ale vtedy som jej to zazlievala. Nechcela som späť do nemocnice. Uzavretosť, otupenosť, nezáujem o všetko, poruchy vnímania, hysterická snaha o cvičenie, ktoré som mala zakázané a opäť umelá výživa - už len do slabín, pretože žily boli slabé a zničené." Také sú Pavline spomienky na toto obdobie. Jej stav začal byť na pokraji života a smrti a pravdepodobne preto sa vtedy dostala na priepustku domov. "Asi vedeli, že ma púšťajú zomrieť."

VÁŽILA SOM 35 KG
Doma váha klesla zo 43 na 35 kíl. Pavla občas hovorila z cesty, zlyhávala jej psychika. Jedlo odmietala, schovávala, vyhadzovala.
"Za ten posledný rok som odhadom zjedla asi tak pol balíčka piškót." Bol máj 2005, mala krátko po 19. narodeninách, uplynul rok od súťaže Miss...

ZLOM
Vtedy jej mama po druhý krát zachránila život, pretože sa rozhodla, že aj keď keď Pavla chce, či nie, odvezie ju do nemocnice. Pavlu, ktorá bola úplne apatická, prijali na metabolickú jednotku. Stále mala v sebe jediný cieľ - zomrieť. Po čase si Pavla všimla jednu pacientku.


NÁVRAT
Návrat do života však nebol pre Pavlu jednoduchý. Trvalo dlho, než ju vôbec pustili z nemocnice a doma sa potom dostala do ďalšieho extrému - prejedala sa.
"Bola som schopná vyjesť behom dvoch hodín celú chladničku. Nanuky, med, chleba, čokolády.... Bolo mi zle, ale jedla som ďalej." Za pár mesiacov Pavla pribrala viac ako 40 kíl. "Pochopiteľne, že som zase skúšala nejesť, pretože som sa za seba hanbila. Ale už som to nevydržala. Bez jedla by som teraz už omdlela." Dnes už má Pavla svoju váhu pod kontrolou. Pravidelne cvičí a nehladuje, svoj deň začína vždy poriadnymi raňajkami. "Kvôli tomu, aby som sa v kľude naraňajkovala, vstanem hoci aj o tri hodiny skôr."

POHĽAD SPÄŤ
Ako sa Pavla vtedy dostala do blúdneho kruhu anorexie, prečo z neho nedokázalo vystúpiť skôr, ako vlastne premýšľala - to všetko sú otázky, na ktoré Pavla nedokáže jednoznačne odpovedať aj keď ju táto nemoc naučila úprimnosti a pokore.
"Vraví sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Ale tejto nemoci nie som vďačná za nič. Naučila som sa vďaka nej neriešiť nepodstatné veci, ale vzala mi oveľa viac. Mám narušené nervy, občas trpím depresívnymi stavmi - vtedy chcem byť sama a nevychádzam von." Na otázku, či si je istá, že je za tým, nedokáže ešte odpovedať. "Samozrejme, že by som to už nechcela zažiť, ale čo ja viem. Nikdy nehovor nikdy." Momentálne sa riadi heslom - Jeme preto, aby sme žili. "Každú nedeľu chodím s kamarátkou na mušle a na víno a pre mňa to je úplne najvic na svete." Z Pavly je cítiť, ako si dnes váži život. "Som šťastná, že mám prácu, priateľa, rodinu. Z mamy je teraz moja kamarátka, zblížilo nás to. Mama - to je môj život, ktorý mi sama dvakrát zachránila."

VON Z PEKLA
Nebola náhoda, že Pavla svoj boj s anorexiou vyhrala, pretože anorexia sa na náhodu nehrá. Nebolo to ani len vďaka individuálnej starostlivosti lekárov z metabolickej jednotky, na ktorých Pavla nedá dopustiť, ani vďaka milujúcej mamine, ktorá pre Pavlu robila, čo mohla. Kďeže. Tu silu bojovať s osudom musí človek nájsť sám v sebe.
"...vždy som bola samostatná, so všetkým som si vedela poradiť a kedykoľvek som mala problém, musela som sa s nim vysporiadať."
"Nechcela som nič iné len umrieť. Myslím, že naši sa vtedy pripravovali na to, že so mnou prežívajú posledné dni. Mama ma napríklad vzala na výlet autom. Zastavili sme pri lese a mama mi povedala: Poď, pojdeme sa prejsť. Ale ja som nemohla urobiť vtedy už ani krok..." "Volala sa Evička. Mala vždy hadičky v nose, dýchací prístroj - nepracovali jej pľúca, ale vždy mala dobrú náladu. Raz to na mňa doľahlo a ja som si povedala: Tak ona má svoje dni zrátané, pravdepodobnosť, že sa dočká transplantácie, je mizivá, a tak by chcela žit! A já sa tu zabíjam a mohla by som byť zdravý človek. Zavolala som sestričku a poprosila ju o jogurt. Nechcela tomu veriť, boli tam zvyknutí, že tajne strkám jedlo do ponožiek... Bolo šťastie, že môj mozog vtedy ešte zafungoval a došlo mi, že stojí za to žiť."

jendoducho musím!!!

16. ledna 2011 v 21:21 Dear Diary

7 kíl dolu za cenu čohokoľvek!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!